Básne - O kvetoch

Plakala sirôtka

v záhrade z rána :

" Prečo som pod kríčkom

samučká, sama?"

Pribehli k sirôtke

šarvanci malí,

nežne ju spod kríčka

do dlaní vzali.

Pozreli na seba:

" Komu ju dáme? "

" Nuž, keď je sirôtka,

dajme ju mame."

Snežienočka drobnučká,

utiahnutá v kríčku,

prečože máš ručníček na belavom líčku?

Juj, zima je veliká a ja kvietok malý,

juj, bojím sa,

že mi mráz biele líčka spáli.

Len sa neboj, snežienka,

že ťa zima zdrví,

už je po nej, jar je tu a ty si kvet prvý.

Hneď za tebou plno ich na lúčinku príde,

zahoď, zahoď ručníček,

veď už teplo bude.

( Mária Haštová )

Fialôčka vonná,

skrytá v tôni lesa,

nad tvojím príchodom

moje srdce plesá.

Ty si posol jari,

hlásajúci svetu,

že sa jar už blíži

zaodetá v kvetu.

( Ľudmila Podjavorinská )

Kosil vietor rosu,

šmyk - šmyk - šmyk!

Roztrhol si nový kabátik.

Nemá veru ani na nite,

nože mu ho, kvietky, zašite.

Fialka ho chcela obslúžiť,

púpavienka dala zlatú niť,

trslica im hrčky nasýpa,

ihlu vypýtali od šípa,

dohovorili sa s lopúchom,

aby prevliekol niť cez ucho.

( Elena Čepčeková )

Bežím horou po úbočí

a čo vidia moje oči?

Samý zvonček malilinký!

Ach, to zvonia konvalinky.

Nečuteľne vyzváňajú,

no tým prudšie zaváňajú!

Už ich aj mám za kytičku,

veď mi kvitli pre mamičku.

Mamička, tu ti ich dám,

a hneď si ťa vybozkávam,

nech ti bozk od tvojho synka

vonia ako konvalinka.

Sedmokrások, sedmokrások celý pás!

" Odkiaľže máš, sedmokráska , sedem krás? "

" Bielu mi tu nechal sneh,

usmievavú - detský smiech,

tanečnú mi vetrík nosí,

žltú - slniečko a osy,

voňavú mi dáva zem,

zelenú zas otava

a tú siedmu....nepoviem!

Nebuď zvedavá! "

" Sedmokráska, belovláska,

lež ja vedieť chcem,

od koho máš siedmu krásu,

povieš? "

" Nepoviem. "

Čomu lúka podobá sa,

keď je samý kvet?

Pozrite sa, aká krása,

rozprávkový svet!

Všetky farby zlietli sa tu

ako na dlani

a pesničky nad ňou pradú

malé škovránky.

Čo nám deti odpoviete?

To je známa vec:

" Keď je v lete lúka v kvete,

je sťa koberec. "

Kúpala sa ďatelinka v rose,

na slniečku hreje nôžky bosé.

Hľadí na ňu pole, hľadí lúka,

ďatelinka koze kvietky núka:

" Len sa nasýť dobrým vonným kvetom

a daj veľa mliečka drobným deťom. "

( Mária Haštová )

Mám snežienku maličkú,

sklonenú má hlavičku.

Chcem jej pozrieť do očí,

vždy však hlávku otočí.

" Ty sa hanbíš? " tak jej vravím.

"Čo len chceš pre teba spravím.

Budem múdry, budem smelý,

za jeden tvoj pohľad smelý. "

Každá dievka, veď to viete,

krásna chce byť, v zime, v lete.

Pred zrkadlom vždy sa točí,

maľuje si líčka, oči.

Ale iba jedna kráska,

s kvapkou rosy len sa láska.

" Na každý deň mám dosť krásy,"

sedmokráska skromne hlási.

Na koncert mám pozvanie,

všetkým vravím: " Radšej nie.

Nemám hudbu veľmi rád,

budem sa dnes doma hrať."

Šiel som predsa, tak to býva,

zvedavosť sa za tým skrýva.

Počúval som cinki-linki,

na koncerte konvalinky.

Kráčam si tak v lese sám,

náladičku dobrú mám.

Preskočím hneď veľkú mláku,

keď zacítim vôňu takú.

Takú, z ktorej strácam reč,

nemôžem ísť od nej preč.

Žmurknú na mňa malé očká,

tak vonia len fialôčka.

Pozri, mamka, to sú veci,

čudovať sa budú všetci.

Zbadal som to, to mám šťastie,

zo zeme nám sniežik rastie.

Chvíľu počkám, možno tak,

vyrastie nám snehuliak.

Syn môj, ty si popleta,

veď to malá snežienočka,

vykukla dnes do sveta.

Prebudil sa drobný kvietok,

chladnú rosu dlho pil.

Ale silný ranný vietor

lupienky mu strapatil.

Vietor mu však neublíži.

Je to kvietok ako zvon.

Každé ráno ticho zvoní,

včielky budí, bim-bam-bom.

( Ondrej Čiliak )

Pozrite sa na pavúka,

telefóny z nití súka.

Zavoláme do dolinky,

že už rastú konvalinky.

Rastie skromne, bez vône,

schováva sa do tône,

v tichej lesnej tôni

nezábudka tróni.

Hnevá sa mak vlčí,

tvár mu ohňom blčí.

"Len čo vietor fúkne,

odnesie mi sukne."

Koľká krása, koľká krása,

pole na nás pozerá sa.

Pozerá sa za nami

belasými očami.

( Ján Pavlovič )

Čo sú to v poli za baletky?

Rozkvitli biele margarétky.

Sukničky v rose prané,

jagotom vyšívané.

Pri hudbe,vánku,

celý deň tancujú natriasanku.

Na malej lúčke pod brehom,

snežienky driemu pod snehom.

Raz im sneh slnko roztopí

a poviem všetkým dokopy:

"Snežienky hore! Už je čas!

Veď vy ste prvé z jarných krás."

A naraz hore na lúčke,

zdvihnú sa kvietky bielučké.

Povedz bodliak, kde stávaš?

V poli, v slnka páli.

A pichliače načo máš?

Aby sa ma báli.

Chceli by mi obhrýzť kvet,

pichliačmi sa bránim.

Môj modrý kvet skrýva med,

prídu včielky - dám im.

Fialôčka, kde rastieš?

Pod kríčkami, v tôni.

A včielky ťa nájdu tiež?

Nájdu,vďaka vôni.

(Ján Poničan)