Básne - O zvieratách

Sedí vtáčik na haluzi,

nespieva, len roní slzy.

Hlad ho morí neboráka.

Čo položiť do zobáka?

Semiačok niet v tráve, v kríčku.

Kto by myslel na pesničku!

Videli ho chlapci malí,

vzápätí si povedali:

" Ostane to vtáča nemé?

Zrniečka mu nasypeme,

aby keď jar zletí k stráni,

spievalo nám ako vlani."

Domčeky žlté, červené

uprostred sviežej zelene.

Z domčekov teplá pieseň zuní,

dobre je včelám na výslní.

Každá si kam chce zaletí,

veď zbierajú med pre deti.

Keď padá súmrak na domčeky,

idú sa napiť z tichej rieky.

A potom cez noc do rána

vo sne im znie spev škovránka

i výskot hrajúcich sa detí,

veselých detí v jarnom kvietí.

Nemôže nájsť byt.

Nemá sa kde skryť,

" Diera v zemi - načo mi? "

Klop, klop, klope na stromy.

Bieda je to na svete,

stromy majú zavreté.

Vraví stará vŕba žiaľne :

" Mám byt, ale bez jedálne! "

Milý ďateľ ber - nemáš na výber!

( Miroslav Válek )

Som drobná žabka - rosnička.

Schovala som sa do pníčka.

Vyskočila som od ľaku

pri chladnom hustom lejaku.

Prší a prší, leje sa,

kŕkajú žabky od lesa,

zelené žabky ihravé,

že bude rosy na tráve.

Pozri, mamka, na to vtáča,

po drôte si práve kráča.

Obzerá sa, čosi hľadá,

možno ma z tej výšky zbadá.

Usmeje sa mamka na to:

Zamávaj jej , moje zlato.

Správa je to premilá,

veď to malá lastovička

po zime sa vrátila.

O čom asi rozpráva sa?

Žiadna z nich to netají:

O tom, kadiaľ vedie trasa

do ďaleka, do krajín.

Ta, kde teplejšie je v zime

ako doma pri peci.

"Keď nad morom poletíme,

nezvýši čas na reči!"

Rok, čo rok sa stáva toto:

Usadia sa do radu

a na telefónnych drôtoch

majú veľkú poradu.

( Anita Tešovičová )

Letí motýľ zaľúbený

v zlatom tieni na lupeni.

Vezme si tri krásne kvety

a už letí na zálety.

Srdiečko mu nahlas tiká.

Na krku má motýlika.

Pasie sa kravička na lúke,

v rose si papučky okúpe.

Teliatko pri mamke zíva,

že mu je na nôžky zima.

Každá mačka rada spáva,

chvostom sa nám prihovára.

Nezobuďme spáča,

to môže len mača.

Po vode i po suchu

chodí ovca v kožuchu.

Nechce skočiť do blata

ona- ani jahňatá.

Psík pred búdou stráži dom

a všetkých, čo žijú v ňom.

Keď sa dobre napapká,

učí strážiť šteniatka.

Kohút hrdo kikiríka,

nohy dvíha, hlavou myká

a sliepočka hrdá matka,

dáva pozor na kuriatka.

Plače lienka Magdalénka,

udrela sa do kolienka.

Zavolajme pavúka,

ten jej bolesť pofúka.

Cvála s vetrom o preteky,

preskakuje lúky, rieky,

od kopýt mu hlina lieta,

odnesie ma na kraj sveta.

Na jar ako každý rok

skáču žabky cez potok.

Nôžky bystré ako strunky

prenesú ich ponad vlnky,

ponad lienky v sviežej tráve,

ponad kvapky trblietavé.

Nezábudky treštia oči,

ktorá žabka ďalej skočí?

A záružlie zlaté zasa,

chytá zlato pre víťaza.

Dva zajace pod stromom

jedia mrkvu s tvarohom.

Slnko sa im smeje:

Fúzy máte biele

a kožúšky na hlave,

od tej mrkvy ryšavé.

Nič to, vravia zajace,

veď my nie sme domáce.

A kožuch si každý

osprchuje v daždi.

(Ondrej Nagaj)

Zatúlaný, zafúľaný,zamazaný zajko,

zaliezol raz do záhrady,

za ktorou spal Paľko.

Zamotal sa do fazule,

zakrútil sa do hrachu,

začal jačať od strachu.

Zobudil sa ujo Paľko,

zakýval mu zľahka fajkou:

"Zľakol si sa zlatý zajko?

Zamotané rozmotáme,

zase zájdeš zajko k mame."

(Štefan Moravčík)